Turisti s kočíkom

blog_obr_07

Nie, že by som bola neviem aký turista, čo behá s obľubou hore kopcom. Aj keď áno, postupne tomu prichádzam na chuť aj ja. A s hrôzou zisťujem, že ísť hore kopcom je väčšia zábava, ako ísť ním dole. To už máte za sebou vrchol podujatia a dole vás už nič nové nečaká. Vtedy už len čakám, kedy konečne dole budeme, ideálne rovno pri vchode do dobrej kaviarne. Pani turistka…

Potom sa ocitneme s Adamom sr. a s detským kočíkom v Tatrách a rozmýšlame, čo s ním. Samozrejme, sú klasické možnosti ako okruh Štrbským Plesom, okruh Tatranskou Lomnicou, okruh Starým Smokovcom atď. Nepopieram, okruhy sme si dali aj my. Dokonca sme objavili nevídané časti týchto mestečiek, o ktorých sme netušili. Žili sme v presvedčení, že Smokovec aj Lomnica sú tvorené hlavnou cestou lemovanou hotelmi po oboch stranách a za nimi už nič. Koniec. Les. A oni sú tam ešte ďalšie uličky (lemované ďalšími hotelmi), kade sa dá celkom príjemne prechádzať.

Ale keď sa raz už vo mne prebudil ten turista, tak sme chceli v tomto novom zvyku pokračovať aj s Adamom jr. v kočíku. Google nám dal pár tipov “kam s kočíkom v Tatrách”.

Dlhý vodopád na Hrebienku síce v týchto zoznamoch nenájdete, ale dá sa to. Ak máte záľubu v tlačení 20 kíl hodinu hore kopcom, tak choďte na Hrebienok pešo po asfaltke. Ak nie, tak choďte pozemnou lanovkou. My sme vyrazili akosi neskoro, takže sme uprednostnili lanovku. Páni turisti… Na Hrebienku zaveste dieťa do nosiča a kočík odparkujte na recepcii Horského hotela Hrebienok. Ochotne vám ho postrážia. Na vodopády je to asi 20 minút pešo. V polovici cesty je Bilíkova chata, v ktorej majú jednu z lepších káv v Tatrách. Smädom neumriete. Vodopády sú stále mierne zasiahnuté veternou spúšťou, takže až také fotogenické nie sú. Ale Adam jr. bol kupodivu celý čas v nosiči spokojný, takže sme boli spokojní aj my. Cestu dole sme si už zišli po tej asfaltke. S Adamom jr. v kočíku. Až tak sa mu ten nosič nepozdával.

Serióznejšiu “kočíkovú túru” sme absolvovali na Popradské pleso, ku ktorému vedie opäť asfaltová cesta. K nášmu prekvapeniu nás na nej minulo asi 20 áut. Som si myslela, že vjazd má povolený max tak Horská služba a Správa TANAPU. Možno majú pobočky v Nemecku, čo by vysvetlovalo tie ŠPZtky. Tu sa už tlačeniu tých 20 kíl nevyhnete. Lanovka tam nejde. Alebo ten nosič, ktorý Adam jr. zobral na milosť na posledných 15 minút cestou dole. Cesta je to vcelku nezáživná. Spodná časť zničená vetrom. Potom les a žiadny výhľad. Posledná časť pekná s výhľadom a odbočkou na Symbolický cintorín (na ten s kočíkom neskúšajte ísť, jedine, že máte so sebou svokru, prevezme kočík, dotlačí ho k plesu a vy si odskočíte na cintorín). Pleso samotné je krásne. scenéria malebná, chaty na výber dokonca dve. Na lokše odporúčam tú druhú väčšiu, na pekný interiér a exteriér tú prvú. Ak nie ste profesionálny turista, cesta hore s kočíkom trvá asi 90 minút. Kočíkov stretnete po ceste dosť. Zjavne obľúbená športová aktivita kočíkujúcich v Tatrách.

Ak je vaše dieťa priateľské voči nosičom, tak možností je určite viac. My veríme, že takto o rok už bude Adam jr. behať po vlastných a budeme môcť rozšíriť naše tatranské turistické cesty aj o prírodu, nie len kaviarne.

 

 

Tento web používa súbory cookie. Ďalším prechádzaním tohto webu vyjadrujete súhlas s ich používaním.